Závislý vzťah diel 5/5

Príbeh zo skutočného života

Skutočný príbeh nádhernej ženy, ktorá začala kresliť svoj život. Nech je jej odvaha zverejniť tento príbeh inšpiráciou, ak ste Vy alebo niekto z Vašich blízkych v podobnej situácii. Nech je viac ľudí, ktorí nájdu silu a zmenia svoj život bližšie k obrazu svojmu. Nech je tento príbeh svetlom nádeje, že je možné vôbec niečo zmeniť. Prinášame Vám úžasné vhľady do vlastnej situácie a v nezmenenej forme ho zdieľame s Vami.

Veľa píšem, chcelo by to zhrnutie :). V prvom rade nie som psychológ ani žiaden podobný odborník. Všetko, čo tu píšem, je moja osobná skúsenosť. Sú to veci, ktoré som vypozorovala sama vo svojom vzťahu, na sebe, ktoré som vyčítala z kníh a skúšala aplikovať a veci, ktoré mi iní povedali a fungovali. Taktiež sa necítim ako niekto, kto môže vôbec dávať nejaké rady. Cítim sa stále maličká a na začiatku cesty. Ale ak by som mala zhrnúť svoje skúsenosti, povedzme, že poradiť, tak asi nasledovne:

1. Nie je to až také zlé

Ak to vnímate takto a ste niekde na začiatku svojej cesty, pozrite sa na to inak. Ak to nie je veľmi zlé, nie je to ani dobré. Rozmýšľajte! Chcete takto žiť svoj život do konca? Chceli by ste život, aký žijete vy pre svoje deti? Čo by ste poradili kamarátke, ktorá by prišla za vami s vaším životným problémom? Možno potrebujete čas na strávenie odpovedí. Ale nezostaňte pasívne. Nie ste bábka, ktorej poťahujú za špagátiky ostatní. Všímajte si svoje pocity. Zhoďte zo seba všetko, čo nie ste vy. Hľadajte odpovede. Len nezostaňte pasívne. Všímajte si, čo hovorí vaše telo. Možno vám vysiela signály. Ja som priam fyzicky cítila, že sa každá bunka bráni a kričí, aby som šla.

2. Je to zlé, ale je to istota

Veľká zrada, ktorá nedovolí ženám odísť ani z najhorších podmienok. Zrada, ktorá mňa vtiahla späť. Prebrať za seba plnú zodpovednosť a ostať sám je ťažké. To jeho nepredvídateľné správanie je možno pre vás trochu predvídateľné. Už viete, čo môžete a nemôžete povedať, ako sa zachovať, aby ste vrátili do rodiny rovnováhu. Aj tie zlé podmienky sú vlastne stabilné, sú tu stále a nechať sa unášať prúdom všednosti je pohodlné. Dvíham prst. Toto je zradné územie. Za akú cenu ostávate? Čo ste zapredali? Kde ste v tom celom vy? Ste tam ešte?

3. On predsa nie je tyran ani násilník

Hm, možno nie. Tento bod je vážny. Téma rozsiahla. Dá sa rozrobiť na drobné. Týrať sa dá aj psychicky. Existuje pasívna agresivita. Je zákerná. Lebo ak lietajú nože, je každému jasné, že toto je násilie. Ale ak mlčí celý deň a čaká, že prídete za ním ako poslušné šteniatko, nie je hneď jasné, čo to je. Ale viete, ako sa pri tom cítite. Cítite dusnú atmosféru. Sú typy, ktoré kričia, sú typy, ktoré mlčia.

Jedinou navigáciou pre mňa je citový kompas. Vypichnem len zopár vecí, ktoré mne momentálne pomáhajú: Je mi táto debata s ním teraz príjemná? Strácam sa v nej? Idem do defenzívy? Tak potom stop. Beriem si time-out, prestávku. Ukončím debatu, premyslím si to sama a vrátim sa k téme neskôr, pripravená.

Pozor na gaslighting – zahmlievanie (to som nikdy nepovedal, to bolo inak, zle si to pamätáš alebo jednoducho nepočuje, čo nechce počuť, akoby to nebolo povedané). Vaše pocity vás povedú. Cítite vinu? Za čo? Konkrétne za čo? Nie je to celé vykonštruované, nacielené proti vám? Bojíte sa niečo povedať? Prečo? Nemáte snáď právo povedať veci tak, ako ich cítite? Hovoríte neviem a myslíte nie? Hovoríte možno a myslíte určite nie?

Odporúčam konzultáciu so psychológom alebo aspoň rozhovor s niekým nestranným. Odporúčam literatúru na tému manipulácie, narcizmu a týrania. Ak to čítanie pre vás bude smutné, asi sedí vec. Ak si začnete zvýrazňovať v texte veci, ktoré súhlasia a na konci zistíte, že ste zvýraznili celú knihu, tak potom nie, nie je to v poriadku.

Fyzické násilie – hľadáte výhovorky? Bola to len jedna facka, len dve, len tri? Neškrtil vás až tak veľmi? Bola to len malá modrina? Ani sa vás nedotkol, len lietali veci naokolo? Tá zavretá päsť nešla do tváre ale do skrinky vedľa? Zaslúžila som si to?! Ten dobrovoľne-nedobrovoľný sex bol vlastne celkom príjemný? Hm… zadajme si premisy, ktoré považujeme za pravdivé. Nikto nikdy nemá právo siahnuť fyzicky na toho druhého, pokiaľ nejde o obranu seba alebo detí. Nikto. Nikdy. Neexistuje dôvod, aby môj partner na mňa siahol. Bodka. Hocičo zlé, nesprávne spravím, nie je to dôvod, aby na mňa siahol. Ak toto beriem za večnú pravdu, všetky výhovorky idú bokom.

On sa ospravedlnil a bolo mu to veľmi ľúto. Hm, ten môj sa mi neospravedlnil. Naopak. Na otázku, či si všimol, že ma škrtil, a či mám teraz žiť s tým, že sa to môže opakovať, povedal úprimne, že mi nemôže nič sľúbiť. No… mal by sa ospravedlniť, však? Mení to však niečo na veci? Ospravedlnil sa úprimne alebo spôsobom, no tak prepáč? Niekedy vypínam zvuk a všímam si gestá, mimiku a hlavne činy. Ak je ten váš typ, ktorý dokáže sladko obkecať všetko a nakoniec to prekrútiť tak, že vinná ste vy, zastavte sa aspoň vo svojom vnútri a povedzte si: Toto všetko sú len kecy.

Táto téma je vážna. Zatúlajte na stránky o týraných ženách. Možno budete prekvapené, že ten váš vlastne tyran nie je. Hovorte o tom s niekým.

Nie je to tabu.

Nie je to tajomstvo.

Nie je to hanba.

Nájdite si niekoho, komu sa môžete zdôveriť. Choďte za psychológom, vyrozprávajte sa tam. Povedzte to rodine. Robte niečo! Zadajte si svoje pravdy, ktoré si budete opakovať. Mám právo na to, aby som doma žila bez strachu. Nikto nemá právo na moje telo bez môjho súhlasu. 

4. A čo deti? Ja mám byť tá, ktorá rozbíja rodinu?

Ak už nie je ako argumentovať, téma deti je stále po ruke. Výčitky typu: To ty chceš rozbíjať rodinu. Vieš, aký to bude mať vplyv na deti? Každé dieťa chce otca aj matku, … som počula veľakrát. Otočila som to inak. Nie je dobrý vzor pre deti žiť v rodine, kde nie je rovnocennosť. To, že sa matka postaví za seba a s deťmi odíde, je tiež vzor pre deti. Moje deti, aspoň dúfam, budú vedieť, že ak nie sú vo vzťahu šťastné, majú právo postaviť sa a odísť. Moje deti tiež vedia mantry, ktoré im opakujem: Vždy môžeš prísť ku mne, ku svojej mamke, dvere sa otvoria a budeš doma, aj so svojimi deťmi, aj so psom či mačkou. Vždy niečo vymyslíme, vždy ťa ľúbim, aj keď urobíš chyby, obrovské prešľapy, vždy ťa prijmem a budem ťa ľúbiť takú, aká si.

5. Veci nie sú dobré, ale chcem ostať

Dobre. Ostaňte. Ale urobte niečo inak. Robte veci, ktoré chcete, nerobte tie, ktoré nechcete. Robte veci, ktoré ste vždy chceli, nájdite si koníček, choďte s kamoškami do mesta, nájdite si nové kamošky, choďte na dovolenku alebo zrušte rodinnú dovolenku, čokoľvek, čo chcete. Lebo máte na to právo. Ak vás partner po vašom boku bude mať stále rád a berie vás takú, aká ste, aj s tým novým, ak akceptuje vaše vyššie sebavedomie, ak rešpektuje vaše NIE na čokoľvek, potom je z môjho pohľadu všetko v poriadku. U mňa to nefunguje. Akonáhle sa ja správam podľa seba, podľa svojich pocitov, je nespokojný. Chce ženu, ktorá sa vráti do normálu. Akurát, že ja som v normále teraz a inak to nebude.

6. On sa zmenil

Nezmenil. Psychológ mi jasne povedal, že zmena je možná. Teda citujem: zázraky sa niekedy dejú. Jeden vraj aj zažil za svoju prax :). Vysvetľoval, že zmena je možná po pravidelných terapiách po dobu 1-2 rokov, a POTOM je čas posúdiť, či sa zmenil a ČI mu dáte šancu. Zmena je možná, len ak to veľmi, veľmi chce. Ale to jadro, to gro v nás aj tak vždy ostáva. Moja skúsenosť opäť hovorí, že nie, nezmenil sa, ale dočasne prispôsobil. Ak je to manipulátor, možno aj nevedome, vybuduje nadstavbu manipulácie. Nové techniky. Alebo je vo vyčkávacom móde, kedy čaká, kedy sa znormalizujete a on môže opäť udrieť plnou silou.

7. Potrebujem a abstrahujem

Toto nie je z mojej hlavy. Ale funguje to. Zákerná otázka. Čo potrebujem? Perfektne pozametá v zmätenej mysli. Potrebujem tohto muža po svojom boku, túto jeho lásku? Prvé, čo u mňa vyletí, áno chcem milujúceho partnera. Ale otázka znela inak. Potrebujem toto? NIE, nepotrebujem. Prežijem bez toho. A možno sa mi bude žiť aj lepšie. Čo ďalej potrebujem? Potrebujem vôbec partnera po svojom boku? Áno, chcem, ale nepotrebujem. Aspoň teraz určite nie. Potrebujem nové bývanie. Áno. V mysli mi hneď vyskočia perfektné podmienky, ktoré chcem. Tak abstrahujem :). Musí byť novostavba? Nemusí. Musí byť toľko a toľko izieb. Nemusí. Potrebujem peniaze? Áno, potrebujem. Tak makám. Nemám prácu? Hľadám. Tu sa zastavím. Finančnú sebestačnosť považujem za základ.

Boli časy, keď som svoju nervozitu pripisovala prílišnému zaťaženiu a zvažovala som, že stopnem svoju prácu. Vďaka bohu, že som to neurobila. Byť finančne závislá na partnerovi je za mňa ako odovzdať mu časť svojej slobody. Odpovede na otázky, čo skutočne potrebujem a abstrahovanie vedú k jadru veci, k pokore a skromnosti, ale aj k pokoju.

8. Pomenujme veci

Pomenujme veci pravým menom. Hovorme veci tak, ako ich cítime. Toto chcem. Toto nechcem. To, čo si urobil bolo cez. To neakceptujem. Jasne, zreteľne, zrozumiteľne a presvedčivo. Pomáha to nielen partnerovi, ale aj mne samej. V momente keď nahlas a presvedčivo vyslovím veci, ktoré naozaj chcem, prichádza úľava. Žiadne možno, neviem, asi. Ak je tam násilie, tak to pomenujme. Toto bolo násilie. Bodka. Nezametajme veci pod koberec. Dodáva to sebavedomie a robí poriadok v hlave.

9. Vystúpte zo zóny komfortu

Za posledný rok neustále vystupujem zo zóny komfortu. Robím veci, ktoré sú ťažké, ale veľmi ich chcem. Ťažko sa mi rozpráva so psychológom aj s právnikom, ťažko sa mi kráčalo na hodiny sebaobrany, bolo mi ťažko vôbec o tomto celom premýšľať. Bolo ťažké zmeniť reakcie na môjho partnera. Ale vybrala som si túto cestu. Vybrala som si sebadisciplínu a pravdu. Bolo ťažké hovoriť o tom s rodičmi či deťmi. Bolo ťažké všetko odhaliť. Aj pri tomto písaní zase vykladám karty na stôl. Za zónou komfortu sú noví ľudia, nové poznanie, nové skúsenosti, hrdosť na seba samého. Po čase sa veci stávajú ľahšími. Viem to. Keď som sa prvýkrát snažila zdôveriť inému so svojím problémom, bola som asi päť minút ticho. A ten človek čakal, kedy začnem rozprávať. A to som celkom zhovorčivý človek :).

10. Tento text spálim

Tak sme trafili klinec po hlavičke. Čítala som asi tri knihy, ktoré som mala chuť hodiť do kúta, rozšliapať a spáliť. Prvá dávala v jednej kapitole dokonalý opis môjho manžela. Nechápem, odkiaľ ho tak dobre poznali? 🙂 Škoda, že tá kniha bola o rôznych druhoch domáceho násilia a typoch tyranov. Druhá bola o narcistoch. Tretia o spoluzávislých vzťahoch. Mala som chuť ich zničiť, lebo mi nastavovali zrkadlo. To, čo som ja považovala za normálne, označovali za nezdravé, patologické, násilné. To poznanie bolelo. Čo s tým? Môžete to spáliť alebo prečítať ešte raz.

Končím citátom od neznámeho autora:

„To, že ti odpúšťam, je môj dar pre teba.

To, že sa posuniem ďalej, je môj dar pre mňa.” 

Bude dobre. Držme si palce.