Závislý vzťah diel 4/5

Príbeh zo skutočného života

Skutočný príbeh nádhernej ženy, ktorá začala kresliť svoj život. Nech je jej odvaha zverejniť tento príbeh inšpiráciou, ak ste Vy alebo niekto z Vašich blízkych v podobnej situácii. Nech je viac ľudí, ktorí nájdu silu a zmenia svoj život bližšie k obrazu svojmu. Nech je tento príbeh svetlom nádeje, že je možné vôbec niečo zmeniť. Prinášame Vám úžasné vhľady do vlastnej situácie a v nezmenenej forme ho zdieľame s Vami.

Tak som odišla, s deťmi. Podala som žiadosť o rozvod. Zúril, plakal, chodil na námatkové návštevy, bol milý, bol protivný. Toto obdobie, ktoré trvalo tiež relatívne krátko, asi tri mesiace, bolo podnetné. Pocítila som závan slobody. Sloboda aj v tých najbanálnejších veciach, typu: nechám neporiadok na kuchynskej linke a idem spať :). Striedalo sa šťastie a pokoj s návalmi neistoty. Donekonečna som si opakovala svoje mantry:

Mám právo robiť svoje rozhodnutia. Mám právo robiť aj nesprávne rozhodnutia. Mám právo na chyby. Aj na veľké chyby. Mám právo robiť veci, ktoré chcem. Nikto nemá právo nútiť ma do vecí, ktoré nechcem. Na to všetko mám právo, aj keď okolie so mnou nesúhlasí. Môžem prísť o ľudí vo svojom živote. Môžu ma súdiť, ohovárať, krútiť nado mnou hlavou. Je to ich vec. Mám právo, ale aj zodpovednosť žiť život podľa seba.

Objavili sa veci, ktoré môžem. Môžem sa zdržať na návšteve u rodičov a neponáhľať sa domov len preto, aby sa niekto nehneval, kde som tak dlho. Môžem si kúpiť, čo chcem. Môžem zisťovať, čo skutočne chcem, a to si dopriať. Môžem vo veciach konečne urobiť jasno.

Deti sa relatívne rýchlo nastavili na nový systém. Vypýtali si psa, ktorého ocko nikdy nechcel, tak sme si ho kúpili. Naozaj jediný spôsob, ako si za peniaze kúpiť lásku. Istý závan slobody pocítili aj oni. Opatrne skúšali: Mamka a nemohli by sme toto a toto? Moja reakcia bola: A prečo nie? Nie že by som ich rozmaznávala alebo si ich kupovala. Naopak, museli byť zrazu trochu zodpovednejšie, snažili sa upratovať, pomáhať, ráno sa samé obliekli a utekali so psíkom von. Moja staršia dcéra to opísala slovami: Je mi tak dobre mamka, môžeme si robiť, čo chceme.

Môj manžel to však nevzdal. Išiel na mňa spôsobmi: Ja som sa tak zmenil, tak prečo mi nedáš ešte jednu šancu. Ja ťa stále milujem. Nastavíme nové pravidlá (!), nový systém spolužitia a budeme šťastní, ako rodina, lebo my sme rodina. Spomeň si na to dobré, čo sme spolu zažili. A bla bla bla.

Ak to doteraz vyzeralo, že najhoršie je za nami, vrátime sa ku zlému filmu. Nedá sa vypnúť, lebo tam hrám hlavnú rolu :). Stiahla som návrh na rozvod a vrátila sa. Upozornila som ho, že som sa zmenila. Spýtala som sa ho, či ma naozaj takú chce späť. Chvíľu som nechávala všetky možnosti otvorené, teda aj tú, že budeme šťastní.

Od incidentu v kuchyni prešiel asi pol rok a ja som si za tú dobu naozaj prešla vnútornou premenou. Konečne som sa cítila späť vo svojom strede, v zdravom strede. Reagovala som naňho inak. Všímala som si, že často začína debatu so mnou útokom (prečo si urobila to a hento? – pričom to spravil iný člen rodiny), výčitkou (prišiel som ťa objať, lebo ťa milujem, ale ty ma nikdy neprídeš objať), všímala som si jeho sarkazmus a jeho klamstvá (po víkende, ktorý strávil mimo domu, mi oznámil, že by sme mohli ísť niekam spolu ako rodina, hoci len na prechádzku. Odmietla som s tým, nech ide s deťmi sám, keďže celý víkend som sa im ja sama venovala.

Reakcia s riadnou prímesou sarkazmu: No ty si teda úžasná matka. Ani prejsť spolu sa nemôžeme ako rodina) a klamstvá v tom, že sa nestretáva s inými ženami. Stretáva, a nie s jednou. Ale je to opäť moja vina, ako inak. Pretože ho odmietam. Vznikol začarovaný kruh, kto prvý, čo začal. Ako deti na pieskovisku.

Tohto som sa už odmietala zúčastňovať. V podstate mi to uľahčil. Ale aj bez toho som vedela, že tadiaľto cesta nevedie. Mňa už moje vnútro do tohto nepúšťalo. Nemôžem ho milovať. Nechcem. Bodka. Dalo by sa takto fungovať? Dalo. Mať hranice, strážiť ich. Už som sa to naučila. Reagovať naňho inak. Prejsť do protiútoku, slovného:). Videl, že sa správam inak. Ale to bolo moje nové správanie. Zmenila som sa ja, nie on. A proces zmeny bol bolestivý. Veľakrát mnou cukalo, reagovať tak ako vždy. Ísť do defenzívy, ospravedlniť sa, nechať sa poláskať. Ale držala som sa svojho ako kliešť. Nemám sa za čo ospravedlňovať. Bola som na seba hrdá. A to mu nevoňalo. Takže, dá sa takto fungovať. ALE ja nechcem byť navždy policajt, ktorý stráži hranice. Ja sa chcem uvoľniť. Toto nie je pre mňa. Časom by som povolila a  všetko by šlo pomaličky späť do „normálu”.

Chvíľu som v tejto situácii, v tom čase, váhala. Podľa čoho sa riadiť. Čo je správne? Vybrala som si jediný kompas, ktorý som mala, a to moje pocity. Ak mi moje pocity vraveli, že toto nie, tak som to stopla. Ak som šla do úzkosti, vedela som, že som na zlej ceste.

Tentokrát som mu s chladom Angličana oznámila ja, že končím. Áno, zase :). V momente vyslovenia prišla úľava. Vyslovila som to nahlas, zreteľne a presvedčivo. Toto nechcem. Nechcem teba. Chcem rozvod. Môj vnútorný kompas keby mohol, aj by blikal aj pípal od radosti, že som určila smer.

Nič neľutujem, takto to malo byť. V momente písania sme stále spolu. Ale už len fyzicky, na spoločnej adrese. Zlý film sa mení na celkom zábavný seriál. Teším sa na to, čo bude. Áno, ja sa konečne teším. Teším sa do práce. Teším sa na svoje deti. Veľa sa rozprávame o tom, čo bude, ako bude. Niekedy sa smejeme, niekedy plačeme. Nie som na deti nervózna. Som trpezlivejšia. Prišlo to úplne prirodzene. Teším sa na budúcnosť. Tá je momentálne veľmi nejasná, ale beriem to ako dobrodružstvo. Vykročila som do prázdna. Tie ďalšie kroky sa osvetlia samé. Možno mi pomôže zhoda náhod, možno zázrak, a ak nie, pomôžem si sama :).

Veľa ľudí z môjho života zmizlo. Niekam sa vyparili. žiadna návšteva, žiadna káva, nič. Týchto ľudí v živote nepotrebujem. Sú to tí, ktorým môžete povedať len dobré a spoločensky prijateľné veci. Nie sú to tí, ktorým sa môžete úprimne vyžalovať a aj naďalej vás budú brať ako predtým. Sú to tí, ktorí vás nechcú, ak máte problém, chcú vás, len ak ste veselí, usmiati.

Niekoľko ľudí, nie veľa, pri mne zostalo. Vďaka Bohu, moja najbližšia rodina. Je to pilier, o ktorý sa môžem hocikedy ja a moje deti oprieť. Aj zopár priateľov, ale myslím naozaj ZO PÁR.

Niekoľko ľudí sa v mojom živote objavilo. V tej správnej chvíli. Sú mi veľkou inšpiráciou a pomocou. Niekto, komu sa môžete vyrozprávať.

Niekto, kto vás nesúdi.

Niekto, kto sa na veci pozrie z iného uhla pohľadu.

Niekto, kto sa vás pýta.

Dobrá otázka je niekedy lepšia ako dobre mienená rada. Sú to ľudia, ktorí nezľahčujú ani nedramatizujú. Nastavujú zrkadlo.

Pokračovanie nabudúce…