Závislý vzťah diel 3/5

Príbeh zo skutočného života

Skutočný príbeh nádhernej ženy, ktorá začala kresliť svoj život. Nech je jej odvaha zverejniť tento príbeh inšpiráciou, ak ste Vy alebo niekto z Vašich blízkych v podobnej situácii. Nech je viac ľudí, ktorí nájdu silu a zmenia svoj život bližšie k obrazu svojmu. Nech je tento príbeh svetlom nádeje, že je možné vôbec niečo zmeniť. Prinášame Vám úžasné vhľady do vlastnej situácie a v nezmenenej forme ho zdieľame s Vami.

Vtedy v tej kuchyni sa niečo stalo. Nasledujúce tri týždne som nespala a nejedla. Nie úplne, to sa asi nedá :). Ale takmer vôbec. V noci som nespala nie preto, že by som nemohla. Nechcela som. Mala som čas premýšľať. Začala som si klásť otázky, ktoré som si nikdy v živote nekládla.

Som šťastná? Ja, som šťastná ja? Nie on, nie deti, som JA šťastná? Som spokojná? Som spokojná s tým, ako žijem? Aký život to vlastne žijem. Svoj? Prečo som vlastne podviedla svojho manžela? Kde sú výčitky za to? Som nejaké emocionálne monštrum bez svedomia? Prečo som stále nervózna na deti? Teším sa ja vlastne na niečo? Kde je radosť zo života?

Nad každou z otázok som celé noci meditovala. Išla som do hĺbky, tam, kam som sa roky nepozerala. Okolo štvrtej ráno prichádzali odpovede. Nie, nie som šťastná. Nie, nie som spokojná. Nežijem svoj život, ale jeho. Moje výčitky nie sú, lebo asi svojho manžela nemilujem. Na deti som nervózna, lebo na ne môžem byť nervózna. Ale hnevať by som sa mala naňho. Vždy, zakaždým raz, keď niečo  žiadal a ja som to nechcela spraviť. Na nič sa neteším. Na NIČ! Zmizla mi radosť zo života. Nechcem NIČ! Chcem mať len pokoj.

Ďalšie noci, keď som už v tomto mala jasno :), som šla ďalej. Pýtala som sa:

Kto vlastne som? Nestratila som sa sama sebe? Čo vlastne chcem?

Odpovede prišli opäť nadránom a boli nepríjemné. Neviem, kto som. V tom vzťahu som sa sama sebe ÚPLNE stratila. Ak neviem, kto som, nemôžem ani vedieť, čo chcem. To bolo smutné poznanie. Ale súčasne s týmto uvedomením vo mne začalo rásť aj odhodlanie. Zistím, kto som! Kašlem na potreby ostatných. Idem zachraňovať samu seba. Idem sa nájsť. Zhodím všetky nánosy, čo na mne sú. Ako oriešok, ktorý rozbaľujem. Budem pracovať na tom, aby som zhodila všetko, čo na mne nemá byť. Zistím, čo je vnútri. Lebo tam niekde vo vnútri pod tým všetkým, tam niekde som JA.

Keď si teraz na to spomínam, ako to píšem, až sa mi chce plakať. Z niekoľkých dôvodov. Za prvé, je mi smutno, že som tak dlho žila proti sebe. Kedy každý ústupok išiel na úkor mňa, mojej pohody. Je mi ľúto tých rokov, kedy ma tak často pichli výčitky, kritika alebo len pohľad pri srdci, až som to pichanie začala brať za nevyhnutné k prežitiu. Za druhé, teraz viem, že to odhodlanie a to rozhodnutie začať hľadať samú seba bolo veľmi odvážne.

Bolo ťažké.

Bolo priam trúfalé.

Bolo nevyhnutné.

A bolo len začiatkom. Bol to len prvý krok do úplného prázdna. A za tretie, plakať sa mi chce preto, že som veľmi vďačná za ten moment. Stojí za to, nestrácať nádej. To dievčatko plné ideálov a radosti zo života stojí za to hľadať. Lebo to som ja. A ja sa musím nájsť za každú cenu. Veľmi silno som cítila, že toto je hodina dvanásta. Ak by som v tej chvíli pokračovala v živote tak ako dovtedy, niečo by sa bolo stalo. Najskôr to odhadujem na chorobu na fyzickej úrovni. Aj som to vtedy vyjadrila úplne konkrétne: Ak niečo neurobím, do piatich rokov dostanem rakovinu.

To všetko sa opäť odohralo v mojom vnútri. Navonok som mala len kruhy pod očami a schudla som. Až tak, že mi jedna priateľka povedala, že ak to tak pôjde ďalej, za chvíľu vraj nebudem. Ja som už dávno nebola.

Nebolo to celé príjemné. Bolo to devastačné. Dotkla som sa druhýkrát v živote úplného dna. A nebolo to len o mne. Boli tu deti, bol tu on, bol tu život, ktorý sa navonok tváril úplne v poriadku. Cítila som, že sa potrebujem s niekým porozprávať. Aby mi niekto povedal, že spôsob, akým uvažujem je správny, alebo že som sa zbláznila a nemám čo riešiť. Aj to by som brala. V tom vidím aj veľké riziko. Vyžalovať sa niekomu, kto povie… čo riešiš, pozri sa okolo seba, ako sa máš, ako si žiješ. Veď on nie je až taký zlý. Vlastne je veľmi dobrý. Si TY v poriadku? Lebo áno, v minulosti ak som len naznačila nejaký problém ľuďom okolo seba, prichádzali odpovede tohto druhu. Tu dvíham prst. Nesúďte iných ak niekto iný príde za vami pre radu. A pozor, nenechajte sa ovplyvniť, ak si idete pre radu a hneď prvá vás bude odrádzať v duchu: hoď si spiatočku a správaj sa „normálne”.

Pamätám si , že som sa cítila ak nátlakový hrniec, ktorý musí vypustiť paru. Trikrát som prebehla svoj telefónny zoznam s tým, že nájdem niekoho, s kým sa porozprávam. Chcela som niekoho, kto môjho muža nepozná. Bolo mi jasné, že to, ako sa prezentujeme na verejnosti a to, ako žijeme doma za dverami, sú dva rozdielne svety. Bála som sa, že mi nikto nebude veriť, že ma nikto nepochopí.

Nenašla som nikoho. Avšak ten vnútorný tlak bol taký silný, že som sa spontánne zdôverila v podstate cudziemu človeku. Jeho reakcia bola veľmi jasná a pragmatická. Odíďte! Zbaľte veci, deti a choďte.

V tej chvíli to bol úplný blud. Nereálne. Avšak, ostalo mi to v hlave. Môj doterajší život bol v troskách. Zrazu sa otvorila nová možnosť. Odísť.

V jedno ráno som šla za manželom s tým, že by sme sa teda mali rozviesť. Ja končím. V mojom vnútri už nebolo vôbec nič. Veľká čierna diera. Povedala som, že sa chcem rozviesť, kvôli tomu, ako sa ku mne správal, ako ma citovo a psychicky dával stále dole. Vyžmýkal ma úplne psychicky aj fyzicky. Už nemám, čo dať. Už vo mne neostalo vôbec nič. Jeho reakcia bola no… zvláštna. V duchu: viem, že som mal na teba vysoké nároky, už to nebudem robiť. Nechcem, aby si odišla, budem sa snažiť, aby si bola šťastná. To ma opäť len zmiatlo. On vie? A nič s tým neurobil? Prečo? Lebo mu to vyhovovalo.

Nič som mu nesľubovala, na rovinu som sa vyjadrila, že od tejto chvíle nezachraňujem vzťah, ale samú seba. V tom čase som vyhľadala odbornú pomoc. Aspoň jednorázovú konzultáciu so psychológom. Teda dve, s dvomi rôznymi. Nehľadala som ľútosť ani súcit. Hľadala som zdravý rozum. Niekoho, kto sa na to pozrie s nadhľadom. Ich reakcie boli na môj príbeh v podstate rovnaké. Možno manipulátor, možno narcista, možno psychické týranie, pasívna agresivita… mix všetkého. Obaja mi poradili zhruba to isté. Nastaviť hranice, za ktoré nikoho nepustím. Strážiť ich. Ale vystala otázka… Takto chcete žiť?

Celé to obdobie, ktoré trvalo pár týždňov, bolo veľmi zvláštne. Ako šialená húsenková dráha v tme. Našla som si ďalší spôsob, ktorý mi prináša úľavu, a to pohyb. Behať, bicyklovať, cvičiť, čokoľvek. Endorfíny mi na hodinu denne poskytli úľavu. Bola to akútna fáza. Čas, kedy som potrebovala rýchle riešenia, rýchlu pomoc. Na konci tohto obdobia mi manžel s pokojom Angličana povedal, že so mnou stráca trpezlivosť a buď sa budem správať normálne alebo si nájde inú ženu.

Pokračovanie nabudúce…