Závislý vzťah diel 2/5

Príbeh zo skutočného života

Skutočný príbeh nádhernej ženy, ktorá začala kresliť svoj život. Nech je jej odvaha zverejniť tento príbeh inšpiráciou, ak ste Vy alebo niekto z Vašich blízkych v podobnej situácii. Nech je viac ľudí, ktorí nájdu silu a zmenia svoj život bližšie k obrazu svojmu. Nech je tento príbeh svetlom nádeje, že je možné vôbec niečo zmeniť. Prinášame Vám úžasné vhľady do vlastnej situácie a v nezmenenej forme ho zdieľame s Vami.

Bývala som veľmi nervózna. Najviac v soboty ráno. Bola som ako klbko nervov. Vybuchovala som kvôli nepodstatným veciam. Najmä na deti. Uvedomovala som si, že je to cez čiaru. Nevedela som nájsť príčinu. Trápilo ma to. Zvaľovala som to na svoju hroznú, večne nespokojnú povahu. Snažila som sa zlepšiť. Prečítala som tony psychologických a motivačných kníh. Nervozita neprechádzala.

Niekedy som si dovolila ísť s kamoškami alebo kolegyňami niekam sadnúť. Vždy, VŽDY som bola, prvá, ktorej prišla sms, či je všetko v poriadku, kedy asi prídem. Okamžite ma prepadla úzkosť. Mala by som asi ísť. Možno už ON chce, aby som prišla domov. A VŽDY som bola prvá, ktorá sa zdvihla na odchod.

Spätne vnímam veci inak. Bola tam jednoducho kontrola financií, kontrola môjho výzoru, manipulácia, kontrola spoločného času, aj toho, kedy sme neboli spolu – smskami – telefonátmi. Vždy mi povedal, ako veľmi ma miluje, vždy som mu úprimne povedala, kde som, čo robím, ako dlho asi budem. Strácala som schopnosť sama, sebavedome o veciach rozhodovať. Rozhodnem sa správne? Radšej som už dobrovoľne všetko oznamovala a s ním konzultovala. Banálne veci. Ale predsa, radšej zavolám.

Po celú dobu som pracovala. Máme dve deti, ktoré som potrebovala postrážiť v čase, keď pracujem. Pomáhala moja rodina alebo som ich jednoducho brávala so sebou. Ako živnostník som viac menej pracovala po celú dobu. Niekoľkokrát som ho prosila, že by mi veľmi pomohlo, keby aspoň jeden deň v týždni vedel stráviť s deťmi popoludnie. Odpoveď bola vždy rovnaká. Ak mu na stôl položím večer toľko peňazí, čo by zarobil on za ten čas, príde z práce skôr. Koniec debaty. Tak som si poradila sama.

Boli to nároky a vyššie nároky a ešte vyššie nároky. Teplé obedy takmer každý deň, večera podľa chuti každému členovi rodiny, … Boli tam výčitky, ako si nič nevážim, ale aj veľmi praktické výčitky, typu, ako si dovolíme s deťmi zašpiniť jeho auto, …

Bola som šťastná, ak bol on spokojný. Bola som v úzkosti, ak nebol šťastný. Bolo pre mňa jednoduchšie s každým jeho návrhom súhlasiť.

Nič nie je čiernobiele. Nebola som v tom nevinne. Prvá chyba bola nebuchnúť po stole. To som mala spraviť už dávno. A dosť! Toto je môj priestor, moje rozhodnutie, tomuto dáš pokoj. Ale v tom čase, v tom živote s ním to bolo ako sci-fi, niečo nereálne, niečo, čo sa nerobí. Moja ďalšia chyba bola a je veľmi objektívna. Stalo sa to asi v polovici nášho vzťahu, pred cca 10 rokmi. Niekedy v tom čase som sa začala stýkať s iným mužom. Najprv úplne nevinne. Prechádzal sa so mnou, chodil so mnou na detské ihriská. Ja som rozprávala, on počúval. Bol ako ostrov normálu a zdravého rozumu v tom šialenom živote. Dlho sme sa stýkali len takto. Ale áno, časom som podviedla svojho manžela. Myslím, že som sa aj zamilovala, ale v tom čase, v tom zmätku, ktorý som mala v hlave, nemal vzťah šancu. Ani jeden z nás od toho vzťahu nič nesľuboval, nič nežiadal.

Manžel na to prišiel, vybuchol. Vytrieskal doma dvere. Búšil mnou do postele s rukami na mojom krku. Deti, v tom čase malé, plakali. Opäť ako z filmu, ale OK, beriem. Mal pravdu. Čo som spravila bolo nečestné, bolo hrozné. Vina padla na mňa.

Konečne sme mali vo vzťahu konkrétnu vinu, ktorá padala priamo na moju hlavu.

Konečne som sa musela pre manžela pekne obliecť, inak letela poznámka, že pre toho druhého som sa rada obliekla.

Konečne sme mohli tráviť všetok čas spolu, veď predsa s tým druhým som trávila toľko času.

Presťahovali sme sa. Do veľkého pekného domu. Povedala som si, že urobím hrubú čiaru a začnem odznova. Budeme šťastná rodina. A tak sme boli. Päť rokov. Snažila som sa, veľmi, ako blázon. Až raz prišla chvíľa, ani neviem prečo prišla práve v ten deň. Vedela som, cítila som, že sa blíži. Už týždne predtým som pridala na obrátkach, aby bol so mnou spokojný. Robila som všetko, čo má rád. Ale bol nervózny, stále viac a viac. Ešte v to ráno ma miloval. zbožňoval. obdivoval. Na obed prišiel domov mrzutý. Na výkyvy nálad aj v rámci jedného dňa som si už dávno zvykla. Prišiel domov s tým, že on takúto ženu, ktorá ho podvádzala nechce a chce sa rozviesť. Povedala som, ako dobre vycvičené dievča, že dobre :). V tom zmätku a panike, ktoré ma prepadli sa stalo ešte niečo iné. Úľava. Dá sa to tak ľahko? Teraz to bude? Sloboda?

Naivka. Nedá sa to tak ľahko. Zakázal mi použiť auto. Nakričal niečo na mňa, buchol dverami, odišiel. Večer prišiel domov ešte viac nahnevaný. Po mojej úľave nič nezostalo. Vyhýbala som sa mu, ako sa len dalo. V istej chvíli niečo veľmi buchlo. Vybuchla chladnička? Vbehla som do kuchyne. Neskoro som si spomenula, že búchať dverami je jeho štýl. Aj tými od chladničky. Tiež som zabudla, že chytať ľudí pod krk je tiež jeho štýl. Zúril. Vrieskal. Deti všetko počuli. Nahučal aj na ne, že sa budeme rozvádzať, kvôli tomu, AKÁ SOM. Vtedy som sa bála. Opäť ako zo zlého filmu. I napriek chaosu a strachu sa mi to niekde hlboko vnútri mňa nezdalo fér. Zúril pre niečo, čo sa stalo dávno? Kam zmizla moja snaha? Načo som sa vlastne snažila? Pre túto scénu v kuchyni? Celá moja snaha zmizla ako kvapka v mori.

Až potadiaľ v mojom rozprávaní som sa snažila načrtnúť, ako som asi žila. Uznávam, že to nebolo stručné. Ale nebolo to ani vyčerpávajúce. Možno sa tento príbeh v ničom nepodobá na ten váš. Možno ten váš je omnoho horší. Zhrnula by som do to pocitov, ktoré ma sprevádzali celé ROKY. A to:

• neustály pocit viny a úzkosť,
• bola to divoká naháňačka za uspokojovaním potrieb toho druhého,
• bol tam neustále pocit, že sa neviem alebo nemôžem uvoľniť,
• bol tam pocit, že láska je vždy niečím podmienená. Nikdy som sa necítila milovaná taká, aká som, aj keď som to z jeho úst počula veľakrát.

Pokračovanie nabudúce…