Závislý vzťah diel 1/5

Príbeh zo skutočného života

Skutočný príbeh nádhernej ženy, ktorá začala kresliť svoj život. Nech je jej odvaha zverejniť tento príbeh inšpiráciou, ak ste Vy alebo niekto z Vašich blízkych v podobnej situácii. Nech je viac ľudí, ktorí nájdu silu a zmenia svoj život bližšie k obrazu svojmu. Nech je tento príbeh svetlom nádeje, že je možné vôbec niečo zmeniť. Prinášame Vám úžasné vhľady do vlastnej situácie a v nezmenenej forme ho zdieľame s Vami.

Píšem vám, ženám, ktoré možno cítite, že vo vašom vzťahu s partnerom niečo nie je dobré. Nie je nesprávne. Možno neviete presne čo a možno je to očividné. Píšem aj tým, ktoré ako ja, žili úplne „správny“ život. Svadba, deti, dovolenky, milujúci manžel, otec a predsa… niečo nie je dobré. Niečo je dokonca veľmi, veľmi zlé. Ale čo to je? Je chyba vo mne? Mám takú nespokojnú povahu?

Píšem aj vám, ktoré sa modlíte za zázrak, aby sa niečo zlepšilo, zmenilo. Pre vás mám dve správy. Tá zlá, zázraky sa nedejú. Tá dobrá, zázraky sa dejú. Paradox? Život.

A píšem pre seba. Aby som nezabudla.

Udalosti v mojom živote z posledného roka a s odstupom aj za posledných 19 rokov, vidím ako vo filme. Veľmi hlúpom, ktorý by som nedopozerala, lebo nie je možné, aby bola hlavná hrdinka taká hlúpa a robila toľko chýb.

Možno môj príbeh bude zdĺhavý a nudný, plný nepodstatných detailov. Ale ako sa hovorí… veľa nič zabilo koňa? Veľa nič takmer zabilo mňa. Je to mozaika drobností, ktoré sa nabaľovali. Bola som ako žaba, ktorá sa varí vo vode a nevidí, že voda je už príliš horúca.

Môjho manžela som spoznala veľmi mladá. Veľmi nezrelá. Veľmi zranená z minulosti. Bol milý, šarmantný, pozorný. Obdivoval ma, miloval, zbožňoval. Ideál. Otvoril mi dvere do sveta, po akom som túžila. Podporoval ma v práci. Nebolo na čo čakať. Začali sme spolu bývať. V tom momente sa začalo jeho cyklické správanie a sprevádzalo ma celým naším spolužitím. V mojom prípade súviselo s tým najintímnejším. Ale v tom vašom to môže byť čokoľvek iné. Presne si pamätám na prvé 2-3 takéto cykly. Pamätám si, aká som bola zmätená. Prebiehalo to jednoducho… ak mal sex, odmenil ma nekonečnou láskou, pozornosťou, obdivom. Ak nemal, správal sa chladne, odmietavo, v tvári mal znechutenie – zo mňa.

Pochopila som, že niet inej cesty, ako opäť získať svojho milujúceho partnera, iba ak uspokojiť jeho potreby. Spočiatku to nešlo jednoducho. Vyžadoval pekné oblečenie, áno, aj o polnoci som sa musela len preňho prezliecť, vyžadoval, aby som bola aktívna, pekná, štíhla, upravená, … Jeho pohŕdavé: „To v tomto sa chceš so mnou milovať?” asi nikdy nevytesnám z mysle. Niečo vo mne sa búrilo. Boli to hádky do jednej-druhej v noci, v závere ktorých som aj tak urobila, čo chcel, len aby som mala pokoj. Veľmi sa to dotýkalo mojej hrdosti, ženskosti. Hádky časom na túto tému pominuli.

Niežeby sa on zmenil. Ja som sa prispôsobila. Už som ho čakala nachystaná, pripravená, podľa kalendára. Často keď som ráno vstávala, moja prvá myšlienka bola, aký  je dnes deň, či dnes „musím”. Presne som vedela, ako sa bude správať, podľa toho, aký bol deň. Prečo som to robila? Pretože ma inak nemiloval. Ak som to robila, miloval ma. Jednoduché. Odmenou mi bol krásny život, výlety, pobyty, dovolenky. pozornosť.

Jeho nároky na mňa sa však neustále zvyšovali. Nikdy, NIKDY, som nebola dosť dobrá. Vždy keď som uspokojila jeho potreby, latka sa zvýšila. Časom sa zo mňa stala dokonalá manželka, kuchárka, milenka, upratovačka aj matka. Naozaj dokonalá, všetko tip-top. Za akú cenu to všetko bolo? Žila som a pracovala v šialenom tempe. Neustále ma naháňal pocit, že som nespravila dosť. Cítila som sa menejcenná, kleslo mi sebavedomie. Ale to sa odohrávalo v mojom vnútri. Navonok som bola vždy usmiata, upravená, sebavedomá a sebestačná. V skutočnosti mi hlavou nebežalo nič iné, len čo mám urobiť, aby bol manžel spokojný. Mám ísť s deťmi von? Nie, kuchyňa je predsa neuprataná, bude sa hnevať. Chce sa mi ísť spať o pol deviatej večer? Nie, musím sa mu venovať, inak zajtra bude nepríjemný.

Žila som s neustálym pocitom viny. Za všetko a vlastne za nič. Žila som s neustálou úzkosťou. Akoby mi železná ruka zvierala srdce. Bol to strach, či môžem urobiť to alebo ono, či to bude v jeho očiach v poriadku. Musím predsa urobiť všetko správne, veď ma inak nemiluje. Nechcem ho predsa sklamať. Opäť raz. Veď čo by iná žena za to dala, aby mala taký život ako ja. Pocit viny je hrozný. Kde sa bral? Jednoducho v tom, že ak jeho potreby či predstavy neboli naplnené, cítil sa nespokojne, nešťastne. Niekedy priamo, niekedy nepriamo, ma obviňoval, že to on tu drie, aby ma zabezpečil. On je ten, ktorý sa tak snaží, keby som si to len ja vážila a aspoň niekedy urobila to, čo chce on. V podstate som ja niesla zodpovednosť za to, ako sa on cíti.

Bol veľmi štedrý.  Po dôkladnom preštudovaní každého bločku za nákup mi ho do centu preplatil. Brával ma na nákupy. Kupoval mi oblečenie, chcel, aby som sa pekne obliekla na samotné nákupy. Veď iné ženy predsa nosia lodičky, prečo by som ja mala chodiť do obchodného centra v balerínkach. Nie je problém zobrať si lodičky. Problém je, ak neviem, či si ich chcem vlastne vziať.Problém je, ak mi je zle už len z toho, že si ich mám dať, lebo viem, že ak si ich nedám, zase nebude so mnou spokojný.

Tu nebol priestor na to, čo chcem ja. Bol tu len on a to, čo chcel on. Vnútri som cítila hnev. Možno aj na seba. Za to, že som zase ustúpila. Kupovala som si často veci, ktoré som ani nechcela. Veď prečo by malo byť stále všetko po mojom, aspoň niekedy by som mohla spraviť to, čo chce on. A v tých šatách predsa vyzerám tak pekne, sexy, úžasne. Čo na tom, že to nie je môj štýl. Hlavne, že sa jemu páčia a zahrnie ma svojím obdivom.

Boli chvíle, keď som sa zaťala, a nie, nechcem aby si mi kúpil toto. Okamžite ma prepadla úzkosť, už len z toho, že som sa opovážila protirečiť. Vedel byť chladný. Nehneval sa nahlas. Mlčal. Zazeral na mňa. Jediným pohľadom vo mne dokázal vyvolať pocit viny. Nevedela som to dostať z hlavy. Namiesto toho, aby som sa v živote sústredila na podstatné veci, riešila som to, ako som si dovolila odmietnuť ten konkrétny kus oblečenia.

Trávili sme veľa času spolu. Najlepšie celé víkendy. Výlety na rôzne miesta Slovenska. Bežná sobota bol budíček 5:30, nachystať raňajky deťom do auta, zbaliť veci, niekedy už bol aj nachystaný obed na čas po výlete a hurá na výlet. Na víkendy som sa netešila. Časom ani na dovolenky som sa netešila. Ale tak sa to predsa robí. Čo by iné ženy za to dali, aby mali taký rozprávkový život.

Pokračovanie nabudúce…